Kyselová: Sen noci svatojánské (Letní shakespearovské slavnosti)

No a nemôžeme to hodiť na divákov?

  

Dívajme sa na to inak – letné shakespearovské slávnosti sú špecifickou formou divadelnej prázdninovej zábavy, ktorá už má svoje pevné miesto i publikum. Ale i tak miestami počas takmer triapolhodinového predstavenia napadne otázka, naozaj je toto nutné?

Režisérské duo SKUTR opäť vsadilo na overené triky a postupy – nejaká tá slovenská ľudovka a folklórne ornamentíky, pôsobivé choreografie s podmanivou muzikou, aby sa potešilo divákove oko a ucho a teda aby bolo jasné, že predsa nie sú činohernými tvorcami, prepracovaná výtvarná zložka, ktorá niekedy síce napovie viac, než je nutné (napríklad milostný chodníček Klbka, ktorý jeho vyšliapaním dômyselne vztyčuje jeden strom za druhým), ale zasa sa celkom vkusne vysporiada s divadelným priestorom, do ktorého je zasadená.
Motív svadby, biologickej príťažlivosti a erotiky ako atmosférotvorného prvku je zrejme ich obľúbenou témou a venujú sa jej pomerne často (napr. Malá smrt, Svěcení jara, Muži, miestami i Čarodejníkov učeň), proti voľbe titulu teda nemožno namietať. A ono to ani nie je úplne nepozerateľné, úvodný vstup Davida Prachařa, príchod vystrašených mladomanželov, akoby vystrihnutých z časozberného dokumentu Heleny Třeštíkovej, napovedia, že to nuda iste nebude. A ani nebola, predstavenie má svižný rytmus, vyvaruje sa tichých miest a trápnych páuz, v deji „kto s kým“ sa zorientuje aj ten/tá, kto o hre doteraz nepočul. A v scénach, kde sa objaví Prachař a Hybnerová sa dočkáme aj shakespearovského krásneho jazyka. Žiaľ ostatní protagonisti sa o prednes príliš nestarajú, miestami im v záplave vášne nie je rozumieť ale tak to sa dá ospravedlniť vonkajšími činiteľmi (hoci aj na ne by sa mal brať ohľad...pri tom tvorení samozrejme), alebo aj dobre naučený text hádžu do publika ako kriketové loptičky. A vzhľadom k reakciám divákov sa im to darí. O príjemné chvíle sa postará trochu punkový Oberon Davida Prachařa, ktorý dokazuje, že sa dá postava budovať aj civilne bezprostredným prejavom bez okrasných neprirodzených štylizácií. Očarujúca je aj Vanda Hybnerová a pritom neodpudzuje lascivitou, ktorá z nej srší v každom momente, hoci dojem trochu pokazí zjav Titanie – že to má Titania rada dokáže predsa Hybnerová zahrať aj bez tej nechutnej „proklatě nízko zavesenej“ huňatej kabelky umiestnenej presne v lone, z ktorej pri láskaní s Klbkom poletuje čierne páperie. Spolu so vzrušenými povzdychmi do mikrofónu môže tento výstup konkurovať slušne nacvičenej erotickej šou (a to nie je asi málo!), veď ona je tá hra koniec-koncov aj o sexe, nie?! (pomyslí si nabudený divák a tlieska a tlieska a tlieska,...). Dá sa ale zamyslieť nad otázkou kolegyne Brigity Zemen z aktuálně.cz :„proč ale teda nemá tú kabelku fialovou?“
Zábavný je spočiatku i Klbko Marka Daniela, respektíve v úvode, keď spustí monológ o tom, ako bude hrať Pyrama, prednesený ostrou dikciou Tomáša Holého z filmu Setkání v červenci. Lenže nadšenie upadne v spoločných dialógoch s Pořízom Josefa Poláška, ktorý sa spolieha na komediálne „situačky“ a samozrejme na šarm osobnosti, a to nikdy nesklame. Ale tak hviezdy a populárne osobnosti k tomu patria, naivitu nechajme stranou.
Škoda len tých príliš lacných, podbízivých (slovenčina jednoducho tak trefný ekvivalent nemá) a puberťáckych vtípkov, ktoré ale opakovaním strácajú účinok. Veď keď Helena už raz vystrčí zadok smerom k Demetriovmu mužstvu, vieme o čo má ísť, nehovoriac o finálnej nekonečnej scéne s remeselníkmi, ktorá stráca poslednú štipku vkusu bozkom Klbka a Poříza cez Písťalove rozkročené nohy – ale davy šalejú a iba prekvapí, že nekričia niečo v zmysle „chceme víc“. A je pravda, že (aj) od LSS sa môže chcieť viac!