Kyselová: Golem na Štvanici (Tygr v tísni)

Už len kvôli tomu klobúku....

....by som si Golema šla pozrieť/navštíviť/odchodiť/odsedieť. Napriek masívnej a atraktívnej propagácii, som si nechávala predstavenie až na poslednú chvíľu, úprimne skôr z pocitu akejsi solidarity a falošnej povinnosti. Na dernériu som prišla naladená "tak snáď to nebude dlhé, snáď to nebude zas velké umenie". Moje túžby sa ale nenaplnili. Dlhé to veru bolo a nielen to - fyzicky a psychicky náročné, vlastne by som povedala, že si to tam oddrel úplne každý herec ale aj divák. A umenie? Golem na Štvanici je skôr dôkazom, že zorganizovať tak veľký projekt zasa také veľké umenie nie je - zrejme ak sa chce. A to bol asi ten najintenzívnejší pocit z predstavenia, aký som si okrem tej únavy odniesla - im sa to chcelo robiť, im sa to chcelo skúšať, im sa chcelo nemať prázdniny a im sa chcelo do toho ísť dvadsať dní v kuse.

Nemyslím si, že Golem na Štvanici potrebuje recenziu, je to projekt, ktorý sa nemusí možno označiť len divadlom, bolo by to príliš obmedzujúce. Ale čím je? Je to niečo ako LARP, len s tým, že publikum musí dodržiavať svojské pravidlá (od povinnej pokrývky hlavy až k úplnemu mlčaniu a povolenej nonverbálnej komunikácie), hrá teda svoju hru, ktorá je iná než hra o Golemovi, no súčasne sú obe úzko prepojené. Asi najkonkrétnejšie je to vidno na kontraste tak tesnej blízkosti diváka s hercami, ktorí si aj napriek tomu, že majú masy divákov doslova v pätách, vedia udržať mimoriadny odstup a sústredenosť. A to je v polorozpadnutej vile, kde sa hocikedy omylom zhasne, kde schodisko nie je vôbec bezpečné a kde sa hlavne denne vystrieda rôznorodé  a teda aj nevyspitateľné publikum v tak obrovskom počte, vlastne skôr prekvapivé a až potom obdivuhodné.
Na jednej strane je divák nútený podvoliť sa príkazom, no dostáva obrovskú slobodu. Sám si vyberá, ktoré poschodie, miestnosť si vyberie, ktoré dvere si otvorí a koho bude sledovať- alebo sa len tak posadí k baru, niečo si objedná, zabaví sa pohľadom na Lojzíčkove dievčatká a posluchom jeho hudobníkov, alebo sa ide vyvetrať von a vypočuť si Aarona Wassertruma. Spočiatku je to nelogické, nedáva to zmysel, ale tak povedzme po prvej hodine si už divák intuitívne vytvorí svoju trasu, ktorú pravidelne obchádza, aby bol v obraze a uniklo mu čo najmenej a postupne spája všetky situácie, postavy a dochádza k tomu, o čom to teda majú hrať. Je dobré sa zmieriť s tým, že sa nedá vidieť a obsiahnuť úplne všetko, niekedy v tom bráni čas (vyjsť tri poschodia jednoducho chvíľu trvá), inokedy výška iných divákov (plus klobúk!). Ale to nikomu nevadí.  Autorom divadelného zážitku je divák sám. Dostáva od tvorcov dôveru ale vlastne je to záväzok, ktorý ho núti hľadať a pátrať po tom, čo sa to teda deje, kto je kto a prečo koná ako koná a akú úlohu v tom celom zohráva Golem.
Oslobodzujúce je i to, že človek úplne zabudne na to, že to tí herci hrajú, všetko plynie prirodzene, podobne ako čas, na čo samozrejme tvorcovia iste vsadili, ale nuž čo bez tmy by to nebolo ono. Tak ako sa my prechádzame, tak si oni hrajú to svoje.
Absolvovať Golema na Štvanici nie je ani v najmenšom jednoduché, ale je pravdepodobné, že by mohol osloviť nielen divadelných nadšencov a kritiku (čo sa vlastne vzhľadom k reflexii iste aj udialo) ale napríklad aj komunity ľudí, ktorí divadlo nenavštevujú ale zato sú zvedaví, majú radi počítačové hry, film, literatúru, staré a ošarpané domy, tmu, radi pozorujú anonymne a z blízkosti iných, alebo majú radi klobúky.

P.S.s číslom 2 to bol naozaj dokonalý zážitok