Kyselová: Idioti (Švandovo divadlo Praha)

Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť...

Trierov filmový manifest hnutia Dogma 95 má stále svoje čaro ale iste svoj účel už naplnil. Príliš ale nerozumiem tejto voľbe, a argument o snahe nadviazať na úspech inscenácie Kdo je tady ředitel, sa mi zdá trochu ošemetný. Nepredpokladám, že by inscenátori premýšľali len v takýchto priveľmi úzkych intenciách. A ak áno, prečo si teda nevybrali z režisérovej tvorby niečo iné?

Tak ako Idioti fungovali vo filmovej podobe, tak som sa s nimi minula v divadelnej adaptácii. Myšlienka dobrovoľnej revolty, snaha demonštrovať svoje nesúhlasné spoločenské postoje, prejaviť vlastnú neobmedzenú slobodu je v inscenácii spomenutá len tak mimochodom, v jednej z prvých replík a ak náhodou niektorému z divákov unikne, je šanca, že (ak nepozná predlohu) neprestane sa tomu, čo sa deje na javisku, čudovať od cca 19.25 do 21.45!
Iste, inscenátori sa snažili vyrovnať sa s obmedzeniami, ktoré divadlo prináša, ako najlepšie mohli, ale i tak je výsledkom urputný a ťažkopádny prevod filmu na divadlo, z ktorej sa stáva sled scénok epizódneho charakteru, ktoré majú naznačiť, že hrdinovia sa neboja byť "idiotmi" nikdy a nikde, resp. vždy a všade. Ale chýbalo niečo ako dej, nejaké to smerovanie od jedného bodu k druhému, nejaká téma, prečo sa práve Švandovo divadlo rozhodlo pre tento titul.
To hľadanie sa vlastne darí až v závere, kedy sa Karen konečne vyrovná s vlastným vnútorným démonom a kedy je možné pochopiť, že hra na idiotov alebo "blbnutí" pre ňu mohla predstaviť vlastne účinnú terapiu.  Ale na to si teda musíme hodnú chvíľu počkať.
Ide samozrejme o inscenáciu, ktorá má byť hereckou príležitosťou, ako to už býva, miera dôveryhodnosti sa stáva parametrom talentu, o postavách handicapovaných jedincov to platí obzvlášť. Ale niekedy nepomáha doslovná popisnosť, tradične zažité predstavy o tom, ako ten "postihnutý" vyzerá, tvári sa, chodí, ako sa prejavuje. Napríklad ako včera. Čím viac sa niektorí/é snažili štylizovať sa do úlohy idiota, tým nepravdepodobnejšie to vyzeralo. Zaujímavý bol síce prechod z polohy idiota do reality, kde sa mnohým daril mimoriadny kontrast (predovšetkým suverénny Luboš Veselý) ale komplexne to bolo jednoducho umelé. Komu sa podarilo citlivo sprítomniť idiotskú hru boli Patrik Děrgel a hlavne Marek Pospíchal. Žiadne extrémne gestá, žiadne vykrútené kotníky, žiadne škúlenie očí ani deformované monológy. Pospíchalova umiernenosť pod heslom "Je to dobrý" si od začiatku do konca udržala dostatočne odľahčenú mieru, Děrgelova tichá samomluva zasa pôsobila dojemne a intímne zároveň. Obaja herci (podobne ako v Hamletovi) zaujali zmyslom pre detail gesta ale súčasne aj zmyslom pre kolektívnu hru, nemali tendenciu niekoho ďalšieho tzv. "prehrať" a vďaka nim sa vlastne dalo predstavenie prežiť.
 Čím viac sa herci snažia ukázať idiotov v sebe, resp. v svojich postavách, tým nadšenejšie boli reakcie publika ale bol to zrejme len taký ten prvotný reflex - stačilo slovo, pohyb, a už sa diváci smiali, miestami práve v situáciách, kedy to niekomu možno ani vtipné nepripadalo.
Ale uznávam, bolo tam aj pár vtipných chvíľ - konkrétne dve. Tou prvou bolo zvolanie Katrin (Petra Hřebíčková) "Kde je?", keď hľadala kreditku v nohaviciah Axela (Filip Čapka) a tou druhou bola veľmi trefná facka, ktorú na záver schytala Karen (Klára Cibulková) od Davida Punčochářa, a tá teda tzv. "sedla".
Idioti v Švandovom divadle sú inscenáciou nie pre každého. Ale pre koho presne? Verím, že si tvorcovia túto otázku položili a že si na ňu aj odpovedali. Ja som vlastnú odpoveď nikde nenašla.