Briatková: Romeo, Julie a rodiče (Zapětdvanáct, Vzlet)

Divadelný súbor Zapětdvanáct minulý týždeň odpremiéroval inscenáciu Romeo, Julie a rodiče v réžii Anny Klimešovej a Petra Erbesa. Hoci je inscenácia autorská, voľne vychádza (ako napovedá už sám jej názov) zo známeho diela dramatického kánonu. Dôvodom však nie je len to, že sa rodina Kapuletovcov plánuje viac či menej dobrovoľne vydať na výlet do Ríma – samotné Taliansko je totiž len špičkou ľadovca. Spojitosti s klasikou siahajú omnoho hlbšie.

V Shakespearovej hre dochádza k tragédii kvôli nevôli odpustiť a zlyhávaniu medzigeneračnej komunikácie. Takisto sú na tom aj protagonisti inscenácie, medzi ktorými panuje tragikomická komunikačná priepasť. Harmóniu v domácnosti Kapuletovcov na prvý pohľad narušuje pubertou zmietaná Júlia (Josefína Krycnerová). Až do momentu, kým človek lepšie nezaostrí na mamu (Pavlína Balner) v podobe chodiaceho uzlíka nervov a otca (Michal Bednář), čo sa vo vypätých chvíľach prezlieka do dámskych šiat, cestujúc tak naspäť v čase do svojich detských tráum. Júliinho strýka (Petr Ťopek) taktiež deformovali traumatické rané spomienky na rodičov, ktoré vyústili do úzkostných záchvatov a užívania neurolu. A to ani nehovoriac o Rómeovi (Šimon Ludvíček) s matkou alkoholičkou a otcom vo väzení...

Napriek tematickej závažnosti tvorcovia humorne ťažia zo situácií, ktoré bežne zažíva v domácom prostredí takmer každý. Autentickosť deja umocňuje tragikomický ráz, kedy sa publikum v hľadisku smeje na absurdite svojho vlastného života. Dokonca aj sebe navzájom – umožňuje to obdĺžnikové javisko uprostred dvoch hľadísk, vďaka čomu diváci a diváčky sedí oproti sebe po oboch dlhých stranách javiska.

Vyzerá to tak, že nikto nie je vlastne „normálny“. Všetci si na pleciach nosíme ťaživé dedičstvo po svojich rodičoch, ktoré či už vedome, alebo nie, naložíme zase na chrbát našim potomkom – a kruh sa uzavrie. Generácie si navzájom síce často nerozumejú, spája ich však to, že dokola opakujú ten istý vzorec. Po inscenácii První rána kapitána je Romeo, Julie a rodiče ďalším autorským projektom Zapětdvanáct, v ktorom sa paradoxne nachádza medzigeneračné porozumenie vo vzájomnom neporozumení, prameniacom priamo z rodinného prostredia. Už tak asi zostane nezodpovedanou otázkou, či Júlia vôbec niekedy zistí, prečo otec o polievaní kvetov nikdy nežartuje, alebo prečo sa mama vie len zriedkakedy ospravedlniť...

NINA BRIATKOVÁ

foto web Zapětdvanáct
více zde