Nadváha, to znie hrdo...
Na rovinu, je len málo z
nás, kto nemusí a nerieši vzhľad a telesnú hmotnosť a úprimne,
my ostatné a ostatní týchto jedincov v podvedomí nenávidíme a
závidíme im.
Klimáčkova hra v istých
momentoch presne vystihuje pocity a situácie, kedy sa snažíme
prikladať jedlu väčšiu váhu než v skutočnosti má a hlavne si
z neho budovať dôvod osobných i profesionálnych zlyhaní a
prehier. Tá hra je vlastne tak trochu „otrepaná“ odrhovačka o
tom, ako sa tri ženy ocitnú každá z iných dôvodov na ozdravnom
pobyte s cieľom schudnúť a nájsť konečne šťastný život a
skúsenému autorovi sa darí vrstviť príbehy Ingrid, Kristy a
Anity, ktoré ironicky uzatvára spoveď ich koučky a jej obézneho
syna tak dobre, že vyvolávajú v hľadisku smiech a chuť na
veterník, aby to potom zakončil heslom, že aj tučná žena môže
byť šťastná, čo priznajme si, je len pateticky použitá
fráza!!
Paradoxné však je, že
autor nachádza príčiny a problémy hrdiniek až v ich zrelom
veku, pritom dobre vieme, že to začne oveľa skôr – vo chvíli
keď vám v desiatich rokoch oznámia, že nemôžete byť baletkou
lebo „nemáš na to postavu“, pokračuje to v puberte, keď vám
sestrin frajer – vegetariánsky aktivista len tak medzi dverami
povie „hmm, nepribrala si nejak?“ a pritom prijme počas
Veľkonočnej návštevy na tanieri bravčový rezeň a zavŕši sa
to vo chvíli totálneho šoku z vlastného obrazu v zrkadle v
skúšobnej kabínke.
Profesný úspech,
harmonické partnerstvo potom len pokračujú v tomto „potravinovom
reťazci“. Klimáček je autor, ktorý vie tvoriť tzv.
fastfoodovo, vyzerá to lákavo a vtipne, text plynie herečkám z
úst svižne aj napriek tukovej záťaži v podobe nafukovacích
obručí a šlapaniu na bežiacom páse, nie je núdza o cynické
pointy, hoci scénickej skici trochu uškodili ponechané slovenské
reálie a výsmech z vládnych činiteľov, na ktorom sa
(pochopiteľne) bavila len hŕstka z nás (konkrétne asi len ja).
Pritom i česká politika má v tomto smere čo ponúknuť. Vo
výsledku je z toho mierny zmätok, príliš nie je na tak malom
priestore ihneď čitateľný zámer, prečo sú Anita, Krista a
Miriam vyslovene české holky, slovenská politička Ingrid medzi ne
nezapadá a už vôbec nezapadne (skôr zapadne) ani násilne
našroubovaný„vtip“ so skrytýmí kamerami od SIS, ktoré mapujú
jej predvolebnú kampaň.
V kontexte scénických
skíc patrí Nízkotučný život k štandardu – prezentuje vybratý
text, prinesie zaujímavé dramaturgické nápady, nápaditú
scénografiu a správne prehnané herecké výkony, ktoré splnia čo
treba – súcitime s neupravenou predavačkou Kristou (ale v duchu
si hovoríme, že „čo si asi čakala..“, chápeme Anitu (ale
proste talent nie je všetko...), štve nás ambiciózna „Slovena“
Ingrid (ale závidíme jej, že dostáva poslanecký plat) a priam
neznesieme pohľad na vypracované štíhle telo Miriam (lebo také
chceme aj my a najlepšie bez práce).
Ale, tiež je nutné
konštatovať, že skica potvrdila nie márny talent mladého Josefa
Kačmarčíka pre komediálny žáner, schopnosť pohotovo reagovať
na dynamiku textu, budovať situačnú komiku a často textu vlastne
pomôcť a doplniť ho o pridanú hodnotu, na ktorú len slovo
nestačí. Kačmarčík svoj cit pre komédiu prejavil už pri
scénickom čítaní Gieselmannovej hry O klucích aneb Jsem kuchta a
v Nízkotučnom živote v tejto línii vlastne pokračuje a mohlo by
mu to vydržať a nielen v scénických čítaniach.
Nízkotučný život nie
je z reálneho života, je to len trefný dramatický fejtónik o
tom, že niekedy síce BMI nie je všetko ale častokrát je to
jediné, na čom v skutočnosti záleží. V reálnom živote totiž
neprejdete okolo mekáču a káefcéčka bez povšimnutia, ale so
zaťatými zubami a s víziou radosti z rannej lekcie pilates a
večerného potu na vacushape. A vy viete, že je to dobré...
Žádné komentáře:
Okomentovat
Jsme rádi, když diskutujete, ale prosíme, podepisujte se celým jménem.
Anonymní i nedostatečně podepsané příspěvky budou vymazány.
Vulgarity, urážky a off-topic komentáře se zapovídají.
Děkjueme