Kyselová: Nízkotučný život (Divadlo Letí)

Nadváha, to znie hrdo...

Na rovinu, je len málo z nás, kto nemusí a nerieši vzhľad a telesnú hmotnosť a úprimne, my ostatné a ostatní týchto jedincov v podvedomí nenávidíme a závidíme im.

Klimáčkova hra v istých momentoch presne vystihuje pocity a situácie, kedy sa snažíme prikladať jedlu väčšiu váhu než v skutočnosti má a hlavne si z neho budovať dôvod osobných i profesionálnych zlyhaní a prehier. Tá hra je vlastne tak trochu „otrepaná“ odrhovačka o tom, ako sa tri ženy ocitnú každá z iných dôvodov na ozdravnom pobyte s cieľom schudnúť a nájsť konečne šťastný život a skúsenému autorovi sa darí vrstviť príbehy Ingrid, Kristy a Anity, ktoré ironicky uzatvára spoveď ich koučky a jej obézneho syna tak dobre, že vyvolávajú v hľadisku smiech a chuť na veterník, aby to potom zakončil heslom, že aj tučná žena môže byť šťastná, čo priznajme si, je len pateticky použitá fráza!!

Paradoxné však je, že autor nachádza príčiny a problémy hrdiniek až v ich zrelom veku, pritom dobre vieme, že to začne oveľa skôr – vo chvíli keď vám v desiatich rokoch oznámia, že nemôžete byť baletkou lebo „nemáš na to postavu“, pokračuje to v puberte, keď vám sestrin frajer – vegetariánsky aktivista len tak medzi dverami povie „hmm, nepribrala si nejak?“ a pritom prijme počas Veľkonočnej návštevy na tanieri bravčový rezeň a zavŕši sa to vo chvíli totálneho šoku z vlastného obrazu v zrkadle v skúšobnej kabínke.

Profesný úspech, harmonické partnerstvo potom len pokračujú v tomto „potravinovom reťazci“. Klimáček je autor, ktorý vie tvoriť tzv. fastfoodovo, vyzerá to lákavo a vtipne, text plynie herečkám z úst svižne aj napriek tukovej záťaži v podobe nafukovacích obručí a šlapaniu na bežiacom páse, nie je núdza o cynické pointy, hoci scénickej skici trochu uškodili ponechané slovenské reálie a výsmech z vládnych činiteľov, na ktorom sa (pochopiteľne) bavila len hŕstka z nás (konkrétne asi len ja). Pritom i česká politika má v tomto smere čo ponúknuť. Vo výsledku je z toho mierny zmätok, príliš nie je na tak malom priestore ihneď čitateľný zámer, prečo sú Anita, Krista a Miriam vyslovene české holky, slovenská politička Ingrid medzi ne nezapadá a už vôbec nezapadne (skôr zapadne) ani násilne našroubovaný„vtip“ so skrytýmí kamerami od SIS, ktoré mapujú jej predvolebnú kampaň.

V kontexte scénických skíc patrí Nízkotučný život k štandardu – prezentuje vybratý text, prinesie zaujímavé dramaturgické nápady, nápaditú scénografiu a správne prehnané herecké výkony, ktoré splnia čo treba – súcitime s neupravenou predavačkou Kristou (ale v duchu si hovoríme, že „čo si asi čakala..“, chápeme Anitu (ale proste talent nie je všetko...), štve nás ambiciózna „Slovena“ Ingrid (ale závidíme jej, že dostáva poslanecký plat) a priam neznesieme pohľad na vypracované štíhle telo Miriam (lebo také chceme aj my a najlepšie bez práce).

Ale, tiež je nutné konštatovať, že skica potvrdila nie márny talent mladého Josefa Kačmarčíka pre komediálny žáner, schopnosť pohotovo reagovať na dynamiku textu, budovať situačnú komiku a často textu vlastne pomôcť a doplniť ho o pridanú hodnotu, na ktorú len slovo nestačí. Kačmarčík svoj cit pre komédiu prejavil už pri scénickom čítaní Gieselmannovej hry O klucích aneb Jsem kuchta a v Nízkotučnom živote v tejto línii vlastne pokračuje a mohlo by mu to vydržať a nielen v scénických čítaniach.

Nízkotučný život nie je z reálneho života, je to len trefný dramatický fejtónik o tom, že niekedy síce BMI nie je všetko ale častokrát je to jediné, na čom v skutočnosti záleží. V reálnom živote totiž neprejdete okolo mekáču a káefcéčka bez povšimnutia, ale so zaťatými zubami a s víziou radosti z rannej lekcie pilates a večerného potu na vacushape. A vy viete, že je to dobré...