Kyselová: Leni (SND)

Zdena....teda Leni?

Celé to predstavenie som sa snažila, aby sa mi to „veľmi páčilo“, ale nejak to nefungovalo. Pritom, atraktívny námet, o obsadení ani nehovoriac. Primárnym problémom inscenácie je, že akosi nevie, o čom vlastne chce byť, a nevie to veľmi ani samotný text. Z názvu vyplýva, že by malo ísť o originálny pohľad na režisérku, ktorej umenie slúžilo politike, ale ona ostala vždy len svojej práci. K tomu má text aj inscenácia nakročené výborne, nápad spojiť Leni Riefenstahl a Johnnyho Carsona ponúka viac než zaujímavý umelecký materiál.

Ale postupne sa odkrýva príliš veľa rušivých elementov, predovšetkým fragmetnárnosť a tézovitosť hry – naťukne sa tak trochu osobný život Leni, aj Johnnyho, naťukne sa tak trochu poetika Leni a praktiky Johnnyho, naťukne sa tak trochu uvažovanie Leni o umení, Johnnyho vzťahu k diváckej sledovanosti, a keď to už vyzerá, že by mohlo dôjsť k nejakej hlbšej analýze osobnosti Leni alebo Johnnyho, vstúpia do toho vždy frázy o Hitlerovi, koncentrákoch, miliónoch obetí, banálne špekulácie nad mileneckým pomerom medzi Leni a Adolfom, všetko zaklincované tými najotrepanejšími ukážkami z Triumfu vôle alebo v závere ukrutne patetická a nekonečná ukážka z filmu Svätá hora. A nepomôže, alebo naopak, ešte nepochopiteľnejšie pôsobí postava Berty, hrdej Nemky z hľadiska, ktorá prišla oslavovať Hitlerovu režisérku, jednoducho situácia ako zo zle vystrihnutého filmu (aby sme zostali trochu v téme).

Inscenácia by mala stáť hlavne na hereckých výkonoch, ktoré môžu zakryť práve tieto nedostatky. A centrom pozornosti je samozrejme Zdena Studenková ako Leni. Je treba uznať, že herečka je obsadená vynikajúco, osobnosť ako Leni Riefenstahl je totiž možné sprítomniť jedine vtedy, ak ju interpretuje rovnako silná a nekonvenčná umelkyňa a tou (i s priznaním nekritického obdivu) proste Studenková je. Vzhľadom na text robí čo môže, ukazuje Leni ako miestami drsnú autoritatívnu ale vždy profesionálnu režisérku (vtipom sršia situácie, kedy je ona tou, kto režíruje Carssonovu show), zrelú a po láske túžiacu ženu (Peter Brajerčík ako jej budúci manžel Horst sa postupne dostáva nad klišé „á lá Tomáš Maštalír“ a snúbi vo svojom prejave mladícku sviežosť a individuálnu rozhodnosť a zodpovednosť za skutky), ale aj zásadovú osobu (keď odmietne konfrontáciu a spájanie s nacionalistkou Bertou), všetko v presných gestách, ktorým dominuje rázny postoj a predošetkým hra rúk, od sebavedomo zdvihnutého prstu po vystresovanú triašku, okrem iného ale herečka stále vládne slovom a takmer bezchybnou artikuáciou, vďaka čomu sa dostáva mimo rámec plochého kopírovania samotnej Riefenstahl. Jednoducho, nie je to inscenácia o Leni, ale je to inscenácia, kde Zdena Studenková ukazuje svoju vlastnú víziu jednej umeleckej osobnosti.

Bohužiaľ, v Ľubomírovi Paulovičovi a Márii Kráľovičovej adekvátnych partnerov ale nenájde. Paulovičov Johnny je ale pravým opakom, neistý, nervný, ako moderátor a komik by mal vládnuť slovom, ale často sa dočkáme aj nejasnej artikulácie, a hoci sa zrejme hra i inscenácia snaží ukázať Carsona ako negatívnu postavu, neznamená to, že by mu mal chýbať rozmer profesionality a originality, tu však išlo skôr o nedôveryhodnú nápodobu, ktorá začala postupne obťažovať. Chyba však môže byť i v nedopovedanom texte, akonáhle sa zjaví šanca dialógu, Paulovič začne byť teatrálny, skákať z miesta na miesto, zo slova na slovo, a v snahe vstúpiť Leni do svedomia, veľmi nepresvedčivo podsúva floskule o nacizme, Hitlerovi, propagande..Na druhej strane, prežiť sa dá i Paulovičova nevydarená karitatúra Johnnyho Carsona, minimálne v porovnaní s Bertou Márie Kráľovičovej. Umelo vložená postava diváčky z publika, ktorá neudrží emócie a ozve sa, aby potvrdila vernosť vodcovi, pôsobí v herečkinom podaní ako zlý vtip. Kráľovičová Bertu hrá ako čipernú a akčnú dôchodkyňu, ktorá síce môže myslieť svoje názory vážne, ale keďže ich prezentuje ako humorné historky, vyznievajú skutočne nevhodne a vlastne iba zhadzujú ten prvotný námet – obraz Riefenstahl z iného uhla. Kráľovičová sa nedokáže vzdať vlastnej maniery – za všetkých okolností byť okázalou, upútať pozornosť, melodickou dikciou artikulovať svoje nacionalistické presvedčenie, pričom poslednou kvapkou je už len jej „hajlovanie“, ktoré už nie je ani vtipné ale len smiešne. V takejto spoločnosti je ale Studenková stále schopná obrovskej sebadisciplíny, koncentrácie a semtam i nenúteného pointovania situácie bez snahy zaujať, to sú tie najzaujímavejšie momenty predstavenia.

Keď sa inscenácia pripravovala, neviem prečo som si myslela, že sa jedná o monodrámu. A po včerajšom hostovaní, je škoda, že to bola len moja myľná predstava.

P.S. Leni uviedlo minulý rok i pražské Divadlo v Řeznické, v hlavnej úlohe s Vilmou Cibulkovou. Herečkou, ktorá Studenkovú „nahradila“ v Čičvákovej inscenácii Klimáčkovho Komunizmu v divadle Aréna. Hmm, náhoda?