pondělí 27. ledna 2014

Totiková: Leni (SND)

Leni Riefenstahl a Johny Carson sa stretli v Bratislave
Činohra slovenského národného divadla otvorila minulú sezónu štvrtú scénu. Sála s poetickým názvom Modrý salón ponúka tri typy podujatí: Prezentujeme, Diskutujeme, Tvoríme. V sekcii Tvoríme vznikol fyzický aj mentálny priestor pre dramaturgické ambície členov činohry, ktorý v Modrom salóne môžu odprezentovať aj svoje autorské projekty. Rozruch /či skôr vlnu záujmu/ spôsobila nedávna premiéra inscenácie Leni z pera autorskej dvojice Schulczová- Olekšák.

Obaja sľubní tvorcovia /Olekšák pred pár rokmi považovaný za najsľubnejšieho dramatika/ sa na pár rokov stratili medzi kulisami  televíznych štúdií. Ale návrat do divadelného prostredia je fantastický. Najmä čo sa textu samotnej hry týka. Autori pracovali s ideou fiktívneho stretnutia dvoch skutočných ľudí. Neviem či nápad vznikol z vedomostných kvízov typu: „Spojte dve osobnosti, ktoré sa mohli počas života stretnúť“, ale v hre Leni funguje. Z čitateľov a následne divákov sa stávajú svedkovia a hostia Late night show Johnyho Carsona. Intímna spoveď v šatni sa prelína s excentrickou show, kde som aj ja pod vlyvom manipulácie, zvyku a divnej samozrejmosti začala tlieskať. Až po predstavení som bola naštavaná na seba, nevediac rozlíšiť, či som tlieskala sebaobhajujúcim komentárom, sebestrednému egu moderátora, bitke žena vs. muž alebo blikajúcim obrazovkám. Leni je hra otázok, nie odpovedí. Vina, zodpovednosť, manipulácia, moc aj to sú témy, ktoré si Leni a Carson ostro prehadzujú ako horúci a poriadne prehnitý zemiak.
 
Inscenáciu samotnú napokon limituje spomínaný nový priestor, akosi som na sto percent nemohla seba presvedčiť, že som v divadle, ale v konferenčnej sále, neviem či na to vplývala nedokonalá elevácia, vydýchaný vzduch, alebo polokancelárske stoličky, ale to všetko ma rušilo od vynikajúcich výkonov Zdeny Studenkovej a Ľubomíra Pauloviča.
V každom prípade verím, že text hry sa prenesie aj za hranice, viem si jeho realizáciu veľmi dobre predstaviť v USA aj Nemecku. A nielen... Otázky k reflexii vlastnej minulosti sú zaujímavé všade, okrem spoločenských aj tie osobné.
 

Réžia : Valeria Schulczová
Dramaturgia: Roman OlekšákMiriam Kičiňová
Scéna: JaOnMi (Ján Ptačin, Ondrej Zachar, Michal Lošonský)
Hudba: Martin Hasák
 



4 komentáře :

  1. Tomáš Svoboda28. ledna 2014 21:07

    Pokud máte tu možnost, pozdravujte ode mne Valerii. Nějak se mi ztratila… z očí.

    OdpovědětVymazat
  2. Pravda, tiez ma trochu rusilo prostredie, ale vykon Zdeny Studenkovej , Pavlovica a Kralovicovej bol tak excelentny, ze odrazu bol koniec, cas neuveritelne ubehol. Gratulujem vsetkym tvorcom tejto hry.

    OdpovědětVymazat
  3. Danieli, i Vás muíme požádat o podpis celým jménem. Jsme rádi za každého diskutujícího, ale pravidla jsou pravidla

    OdpovědětVymazat
  4. Iste pan Domaci to je zrejme vase meno ,
    dam vam tu adresu a aj rodne cislo.

    OdpovědětVymazat

Jsme rádi, když diskutujete, ale prosíme, podepisujte se celým jménem.
Anonymní i nedostatečně podepsané příspěvky budou vymazány.
Vulgarity, urážky a off-topic komentáře se zapovídají.
Děkjueme