Leška: Spánek nikdo nevolá (Antonín Puchmajer D.S.)

Uvoľnená štruktúra pripomínajúca postmodernu 90. rokov bez tradičnej sujetovej výstavby je vlastne mozaikou snových fragmentov zrkadliacich obdobie detstva a dospievania troch protagonistov (Mikulku, Škorpila a Švejdu), ak mám spomenúť pre mňa snáď najdôležitejší z mnohých, nie vždy čitateľných, motívov inscenácie.
Občianskym povolaním o.i. divadelní kritici riskujú vrhnutím sa na javisko viac než iní amatérski herci, prinajmenšom uštipačnosť inokedy nimi kritizovaných profíkov. Je to vlastne z ich strany istý druh osobného ručenia, nezastretá ostenzia ("postavy" majú napr. rovnaké mená ako herci) a nejde tu ani tak o reprezentáciu, ale prezentáciu vlastnej ľudskej situácie – napokon, inscenácia nie je založená ani na dramatickom texte v tradičnom slova zmysle, ako skôr na určitých obrazoch a textových zlomkoch. Nie je preto podstatná herecká virtuozita, ktorá tu prirodzene nie je, ale osobné fyzické nasadenie, fyzické bytie na javisku (t. j. v priestore vymedzenom ako javisko, ktorý je však proxemicky v intímnej blízkosti publika). Haptický kontakt, opakované zneisťovanie diváka, nezreteľná hranica medzi divadlom a realitou, to všetko prináša osobitnú atmosféru, ktorá mi pripomenula časy Uhlárovej Stoky. Panovala v nej nielen príbuzná estetika, ale i rovnaká potreba sebavyjadrenia na strane tvorcov a súznenia na strane rovnako naladených divákov.