Kyselová: Leonce a Lena (Štátne divadlo Kluž)

Sú inscenácie, ktoré netreba vidieť...

...a medzi ne patrí aj hosťovanie maďarského Leonce a Leny. Plagát vyzeral sľubne, nebolo vypredané (už to mohlo byť podozrivé!). Človek si povie, no áno tá Thálie, všetci sa nahrnú do kapličky, aby boli konečne v telke. Vo foyer sa združila "slovenská divadelná smotánka" (ale kto vie, či to nevzali jedným vrzom od Dejvic), pohodlné sedenie na výborných miestach, no mohlo to byť ideálne strávených sto minút bez pauzy.
Ani samotný Büchner si nevedel predstaviť, ako dokáže režisér Tompa dokonale zhmotniť na javisku nudu, ktorá dolieha na divákov silnejšie ako bolesť hlavy. Síce pekná scéna pripomínajúca spustošenú továreň, z ktorej sa stále "parí", efektné sú i kostýmy a masky, ktoré štylizujú postavy do punk-barokového looku. Minimálne majú potenciál vykresať iskričku života (na javisku i v hľadisku). Stane sa ale pravý opak. Leonce a Valerio si odkrútia výstupy s povinnými tanečkami, o Lene a Guvernantke nehovoriac, oveľa väčšia zábava je čítať si preklad, premýšľať nad tým, či sú to titulky alebo len prekopírovaný text hry.  Nelogicky choreograficky vystavané scénky šialeného Leonceho otca s výzorom Frankensteinovej obludy zo švanďáckej inscenácie sú až dojemne trápne a diváci sa už ani nesnažia im porozumieť. Jednoducho sa to dá a musí prežiť (sledovaním toho krásneho lustru, napríklad).
Posledných 90 minút predstavenia som ale ja venovala inscenácii Leonce a Leny. Teda tej v Čičvákovej réžii, ktorú svojho času uvádzalo SND a ktorú (podobne ako všetky dobré veci) veľmi rýchlo stiahlo. Bolo to krásne spomínanie, včera v divadle...