neděle 2. března 2014

Leška: Knieža Igor (Metropolitan Opera)

Nie som žiaden veľký fanúšik kinoprenosov z divadiel. Pripadá mi, že je to falošný zážitok - surogát reality, akých je dnešná doba plná, a to v miere, o akej sa Baudrillardovi nesnilo. Nuž ale, keď dnes máme facebookových "friends" miesto kamarátov, pornografiu miesto lásky a videohry miesto výletov do lesa, môžeme niekedy zájsť aj na operu do kina. Tentoraz teda Borodinov Knieža Igor, v Metropolitnej opere po sto rokoch. O inscenácii stojí za to písať, lebo je výnimočná niekoľkými aspektmi. Igora môžeme hádam prvý raz vidieť inak, než v tradičnej realisticko-iluzívnej pozlátke. Na americké pomery je tu nevídaná dramaturgicko-režijná práca, ktorá tak veľmi chýba väčšine titulov v Met. Režisér Dmitrij Černiakov (debut v Met), ináč tiež muzikológ, sa neuspokojil s obvyklými verziami Borodinovej nedokončenej opery (ktorej sa po jeho smrti ujali Glazunov a Rimskij-Korsakov). Vrátil sa späť do dochovaného Borodinovho hudobného materiálu, nedbal niektorých neskorších riešení a pripravil inscenáciu, ktorá akoby popierala samotnú podstatu tohto diela. Nie je to viac hrdinská, nacionalistická, vlastenecky burcujúca opera. Je to zdvihnutý prst, ktorý varuje, že násilie plodí len násilie a proti násilníkovi sa obráti. Aký sa z toho práve na včerajšej repríze stal Zeitstück, je zrejmé - ruská armáda stojí na Done, aby "znormalizovala" situáciu na "tatárskom" Kryme, a ajhľa, Černiakovova inscenácia akoby bola zlým prorokom.


Polovecké tance

Režisér pracoval na koncepcii v tesnej spolupráci s dirigentom Gianandreom Nosedom. Už od prvých tónov badať, že i partitúru akoby chcel scivilniť, odheroizovať. Vstupný oslavný zbor (nepôvodnú predohru inscenátori škrtli) prekvapí nezvyčajne pomalšími tempami, akýmsi zámerným utlmením inak parádneho hymnického čísla. Na javisku vidíme ošarpané kasárne, vojakov v uniformách cárskeho Ruska z prelomu 19. a 20. storočia a nervózneho vládcu, ktorý sa chystá na ďalšie vojenské dobrodružstvo, aby unikol sám pred sebou, ako naznačuje citát na opone (alebo pred disfunkčným manželstvom, ako sa zdá z jeho reakcií na Jaroslavnino naliehanie). Takých vojenských eskapád naostatok cár absolvoval neúrekom, tu úspešnejších (Kaukaz), tu menej (drvivé podľahnutie Japonsku). Vojna tu nie je žiadna selanka - premena k 1. dejstvu po prehranej bitke s Polovcami je sprevádzaná čiernobielymi dokrútkami z bojiska v duchu dokumentárnych filmových materiálov z prvej svetovej vojny, ktoré končia pohľadom na bojisko zaplavené zohyzdenými mŕtvolami. Medzi mŕtvymi leží aj Igor, no ešte žije. Otvára sa opona, Igor v poloveckom zajatí. Miesto pustej stepi ho nachádzame v rozložitom poli blčiacich vlčích makov pod žiarivou belasou oblohou, v elýziu - polovecké tance pôsobia dojmom oneirickej vidiny. Úchvatný efekt režisér docielil tým, že jednotlivých tanečníkov, schovaných medzi kvetmi, nechal náhle vstávať akoby zo zeme, aby étericky krúžili okolo opantaného Igora. Je to jeho výprava do vlastného vnútra, kde aj ostatné postavy pôsobia ako zo sna. Chán Končak v jagavej uniforme je väčšmi mefistofelským pokušiteľom, lanáriacim do svojich osídiel (zatlieskať treba fenomenálnemu Štefanovi Kocánovi, ktorý vo svojom mladom veku disponuje lahodne znejúcim basom nesmierneho rozsahu - povedal by som dokonca, že vo svojej árii išiel v nízkej polohe "frajersky" hlbšie, než je v partitúre napísaná). Podobné nástrahy striehnu na princa Vladimíra, ale rovina zakázanej lásky k chánovej dcére režisérovej koncepcii unikla. Každopádne, Igor akoby v tejto začarovanej krajine zmúdrel, poznal seba samého a svoje omyly, vracia sa domov, kde nachádza rozvrat a spálenú zem (Putivľ medzitým dobyl iný polovecký kmeň). Tu prichádza významový posun - režisér nenecháva znovu zaznieť vojensky bojovný zbor, Igor, predierajúci sa troskami zničeného mesta, spieva introspektívnu áriu spytujúc si svedomie, lebo situáciu spôsobil. Chopí sa teda trosiek a začne ich odpratávať, postupne sa k nemu pridávajú ďalší, aby mohol začať nový začiatok, rekonštrukcia, aby zavládol mier...?

3 komentáře :

  1. Jan Šotkovský3. března 2014 10:10

    "Nie som žiaden veľký fanúšik kinoprenosov z divadiel. Pripadá mi, že je to falošný zážitok - surogát reality, akých je dnešná doba plná, a to v miere, o akej sa Baudrillardovi nesnilo. Nuž ale, keď dnes máme facebookových "friends" miesto kamarátov, pornografiu miesto lásky a videohry miesto výletov do lesa, môžeme niekedy zájsť aj na operu do kina."
    Myslím že větší sestava klišé na téma "zkaženost moderní doby" se dá najít jen stěží a doufám, že to autor myslel (aspoň zčásti) ironicky. Ale budiž, nejenže děti místo výletů do lesa hrají videohry, my všichni, místo abychom do Metropolitní vyrazili jako dřív živě, se pohodlně spokojíme s rozvalováním se na sedačkách místního kina....

    OdpovědětVymazat
  2. Isteže je to sčasti zveličenie, láska ešte existuje a do MET väčšina z nás osobne nechodí, to sa hádam dá vyšípiť. Ale aspoň úvod zaujme.

    Podstata tej informácie je, že je to falošný zážitok, rovnako ako tie ďalšie uvedené. Nevyplýva z toho, že je to skazené (nehodnotím to), len to, že žijeme viac vo virtuálnej realite.

    OdpovědětVymazat
  3. Jan Šotkovský5. března 2014 14:09

    Ale on to podle mě není ani falešný zážitek ani virtuální realita. Je to prostě jiný zážitek, v lecčem horší než skutečná návštěva opery, v něčem i lepší. Ale falešným se stává až ve chvíli, kdy se ztotožní se skutečnou návštěvou. Na FB friends, videohrách ani pornu není nic špatného, pokud si ho nepleteme s přátelstvím, láskou nebo výletem do lesa. Hlavně ale ty videopřenosy jsou určeny publiku, které by jinak s operou v MET nebo činohrou v NT nepřišlo do styku, nebo by si mohlo dopřát jejich návštěvu 1-2x za život. Přímý přenos z olympijského hokeje je taky virtuální a falešný?

    OdpovědětVymazat

Jsme rádi, když diskutujete, ale prosíme, podepisujte se celým jménem.
Anonymní i nedostatečně podepsané příspěvky budou vymazány.
Vulgarity, urážky a off-topic komentáře se zapovídají.
Děkjueme