Zdena....teda Leni?
Celé to predstavenie som
sa snažila, aby sa mi to „veľmi páčilo“, ale nejak to
nefungovalo. Pritom, atraktívny námet, o obsadení ani nehovoriac.
Primárnym problémom inscenácie je, že akosi nevie, o čom vlastne
chce byť, a nevie to veľmi ani samotný text. Z názvu vyplýva, že
by malo ísť o originálny pohľad na režisérku, ktorej umenie
slúžilo politike, ale ona ostala vždy len svojej práci. K tomu má
text aj inscenácia nakročené výborne, nápad spojiť Leni
Riefenstahl a Johnnyho Carsona ponúka viac než zaujímavý umelecký
materiál.
Ale postupne sa odkrýva
príliš veľa rušivých elementov, predovšetkým fragmetnárnosť
a tézovitosť hry – naťukne sa tak trochu osobný život Leni, aj
Johnnyho, naťukne sa tak trochu poetika Leni a praktiky Johnnyho,
naťukne sa tak trochu uvažovanie Leni o umení, Johnnyho vzťahu k
diváckej sledovanosti, a keď to už vyzerá, že by mohlo dôjsť k
nejakej hlbšej analýze osobnosti Leni alebo Johnnyho, vstúpia do
toho vždy frázy o Hitlerovi, koncentrákoch, miliónoch obetí,
banálne špekulácie nad mileneckým pomerom medzi Leni a Adolfom,
všetko zaklincované tými najotrepanejšími ukážkami z Triumfu
vôle alebo v závere ukrutne patetická a nekonečná ukážka z
filmu Svätá hora. A nepomôže, alebo naopak, ešte
nepochopiteľnejšie pôsobí postava Berty, hrdej Nemky z hľadiska,
ktorá prišla oslavovať Hitlerovu režisérku, jednoducho situácia
ako zo zle vystrihnutého filmu (aby sme zostali trochu v téme).
Inscenácia by mala stáť
hlavne na hereckých výkonoch, ktoré môžu zakryť práve tieto
nedostatky. A centrom pozornosti je samozrejme Zdena Studenková ako
Leni. Je treba uznať, že herečka je obsadená vynikajúco,
osobnosť ako Leni Riefenstahl je totiž možné sprítomniť jedine
vtedy, ak ju interpretuje rovnako silná a nekonvenčná umelkyňa a
tou (i s priznaním nekritického obdivu) proste Studenková je.
Vzhľadom na text robí čo môže, ukazuje Leni ako miestami drsnú
autoritatívnu ale vždy profesionálnu režisérku (vtipom sršia
situácie, kedy je ona tou, kto režíruje Carssonovu show), zrelú a
po láske túžiacu ženu (Peter Brajerčík ako jej budúci manžel
Horst sa postupne dostáva nad klišé „á lá Tomáš Maštalír“
a snúbi vo svojom prejave mladícku sviežosť a individuálnu
rozhodnosť a zodpovednosť za skutky), ale aj zásadovú osobu (keď
odmietne konfrontáciu a spájanie s nacionalistkou Bertou), všetko
v presných gestách, ktorým dominuje rázny postoj a predošetkým
hra rúk, od sebavedomo zdvihnutého prstu po vystresovanú triašku,
okrem iného ale herečka stále vládne slovom a takmer bezchybnou
artikuáciou, vďaka čomu sa dostáva mimo rámec plochého
kopírovania samotnej Riefenstahl. Jednoducho, nie je to inscenácia
o Leni, ale je to inscenácia, kde Zdena Studenková ukazuje svoju
vlastnú víziu jednej umeleckej osobnosti.
Bohužiaľ, v Ľubomírovi
Paulovičovi a Márii Kráľovičovej adekvátnych partnerov ale
nenájde. Paulovičov Johnny je ale pravým opakom, neistý, nervný,
ako moderátor a komik by mal vládnuť slovom, ale často sa dočkáme
aj nejasnej artikulácie, a hoci sa zrejme hra i inscenácia snaží
ukázať Carsona ako negatívnu postavu, neznamená to, že by mu mal
chýbať rozmer profesionality a originality, tu však išlo skôr o
nedôveryhodnú nápodobu, ktorá začala postupne obťažovať.
Chyba však môže byť i v nedopovedanom texte, akonáhle sa zjaví
šanca dialógu, Paulovič začne byť teatrálny, skákať z miesta
na miesto, zo slova na slovo, a v snahe vstúpiť Leni do svedomia,
veľmi nepresvedčivo podsúva floskule o nacizme, Hitlerovi,
propagande..Na druhej strane, prežiť sa dá i Paulovičova
nevydarená karitatúra Johnnyho Carsona, minimálne v porovnaní s
Bertou Márie Kráľovičovej. Umelo vložená postava diváčky z
publika, ktorá neudrží emócie a ozve sa, aby potvrdila vernosť
vodcovi, pôsobí v herečkinom podaní ako zlý vtip. Kráľovičová
Bertu hrá ako čipernú a akčnú dôchodkyňu, ktorá síce môže
myslieť svoje názory vážne, ale keďže ich prezentuje ako
humorné historky, vyznievajú skutočne nevhodne a vlastne iba
zhadzujú ten prvotný námet – obraz Riefenstahl z iného uhla.
Kráľovičová sa nedokáže vzdať vlastnej maniery – za všetkých
okolností byť okázalou, upútať pozornosť, melodickou dikciou
artikulovať svoje nacionalistické presvedčenie, pričom poslednou
kvapkou je už len jej „hajlovanie“, ktoré už nie je ani vtipné
ale len smiešne. V takejto spoločnosti je ale Studenková stále
schopná obrovskej sebadisciplíny, koncentrácie a semtam i
nenúteného pointovania situácie bez snahy zaujať, to sú tie
najzaujímavejšie momenty predstavenia.
Keď sa inscenácia
pripravovala, neviem prečo som si myslela, že sa jedná o
monodrámu. A po včerajšom hostovaní, je škoda, že to bola len
moja myľná predstava.
P.S. Leni uviedlo minulý
rok i pražské Divadlo v Řeznické, v hlavnej úlohe s Vilmou Cibulkovou.
Herečkou, ktorá Studenkovú „nahradila“ v Čičvákovej
inscenácii Klimáčkovho Komunizmu v divadle Aréna. Hmm, náhoda?
K P.S. doušce: Nikoli Divadlo Ungelt, ale Divadlo v Řeznické uvádí inscenaci Leni.
OdpovědětVymazatJééj díky moc za upozornenie, pokúsim sa to opraviť, snáď sa to podarí...:)
OdpovědětVymazat