Kyselová: Ucpanej systém (Dejvické divadlo)

Čo teda na tom Ucpanom systéme je?

Stále viac si uvedomujem, že negatívna reklama je oveľa príťažlivejšia ako nadšené reakcie a všetky možné odporúčania. A znova sa mi to potvrdilo s inscenáciou sezóny, ktorá ma mala tzv."dostať na kolená" (česť výnimkám, ktoré vyjadrili isté pochybnosti).
Čím viac som sa snažila sa zabávať, o to viac sa mi nedarilo sa zasmiať, na rozdiel od preplneného hľadiska, ktoré zahŕňalo všetky vekové kategórie. Po istej chvíli som si ale všimla, že sa smejú aj tak väčšinou potom, čo zaznejú nadávky, sexistické a oplzlé invektívy, cielené komolenie slov. Nie som nijak prudérna ani úzkoprsá, lenže mi to prišlo jednoducho trochu málo.
Tak ako prvých dvadsať minút baví počúvať z javiska dobre naštartované dialógy plné "prdele, tyvolů, atd", tak v polovici predstavenia je už toto opakovanie dokola, trochu otravné, hoci priznávam, jemne ma potešilo užitie veľmi slovenského termínu "pojebaný", ale inak zostal preklad v mierne korenistej ale rozhodne nie ostrej a vyčerpanej podobe. Čo je škoda, bolo by zaujímavé sledovať, ako v publiku rezonuje invenčnejšie budovaný "slovník" hrdinov.
Prvú polovicu otvorí niekoľko motívov, mikropríbehov, ktoré sú svojou prepojenosťou celkom zábavné, stačí le hádať kto s kým čo, hoci miestami to padne do seriálovej atmosféry. Na to sa ale po  pauze akosi kulantne zabudne a nereaguje. Prechod z krčmovej odrhovačky do filozofujúceho priestoru Boha je na jednej strane príjemne razantný, upúta celkom iným pohľadom na realitu kolektívu ale súčasne tá nedopovedanosť a silená ignorácia toho, čo sa stalo bezprostredne predtým, je až trochu nepochopiteľná.
A úprimne,  vlastne to nie je ani taká veľká zábava, zachránia ju epizódky zvonka, či už dvojica Šimčík a Pechlát, ktorí viac ako dialógom fasicnujú svojou fyzickou veľkosťou, nielen oproti ostatným ale aj v kontakte s hracím priestorom, alebo Lenka Krobotová a jej tragikomická karieristka Evelyn.
Bolo by nepravdivé hodnotiť inscenáciu ako zlú, herecká súhra je ako vždy v Dejvickom divadle, obdivuhodná, okrem toho prináša jednu veľkú devízu - a síce Miroslava Krobota v úplne inej hereckej polohe, ako je zvykom. Vyhýba sa tzv. civilnému podhrávaniu, naopak, do úlohy Boba dáva maximum, až mu miestami nestačí dych a hlas, pričom je tá snaha roztomilá. A naplno pritom dokáže predať svoj zámerne zastieraný sexappeal.
Ucpaným systémom sa Michal Vajdička etabloval a začlenil do kompaktnej dejvickej zostavy, v čom pokračoval inscenáciou Čajky. Je zvláštne, že už v Ucpanom systéme akoby sa postavy z Čajky zrkadlili vo výkonoch svojich predstaviteľov - Plesl ako utiahnutý mladík bez sebavedomia, ktorý sa "plandá" vo svojom živote a priveľkých nohaviciach, Neužil a Krobotová ako dvojica, ktorá je spolu  viacmenej z nutnosti a napriek vlastným extrémnym komplexom, Trojan ako rozhľadený a rozvážny solitér, z ktorého noblesa strieka rovnako v nažehlenom saku alebo "zašpinenom" župane.
Vlastne len ťažko opísať, čo mi na predstavení vadilo. A tak som si len položila otázku, či by som si Ucpanej systém išla pozrieť ešte raz. Odpoveď bola viac než jasná.