Po viacerých premiérach Studia Hrdinů, ktoré sa vyznačovali viac či menej opulentnou estetikou, poteší najnovšia inscenácia Pěchoučka a Horáka obzvlášť to publikum, ktoré na tejto scéne vyhľadáva sústredené a filozoficky hlboké divadlo.
Iste, je to čisto otázka vkusu - ale kvalitné divadlo, ktoré si nepotrebuje vyboxovať pozornosť divákov krikľavosťou či exponovanou teatralitou, sa v Prahe stále hľadá ťažko. Dvojica inscenátorov, ktorá je výrazne ovplyvnená výtvarným umením, je vo svete divadla vyzbrojená jemnocitným vkusom a skvelou schopnosťou myšlienkovej abstrakcie. Svoje výtvarné premýšľanie zas a opäť zužitkovali v inscenácii Marbot.
Pri sledovaní inscenácie môže divák celkom ľahko opomenúť historický kontext, o ktorý sa výpoveď skôr len letmo opiera, ako aj dejovú linku, ktorá občas, takmer nebadane, zhmotňuje a konkretizuje abstraktné myšlienky. Ústredným motívom sa tu stáva zrkadlenie, obraz a predobraz, proces tvorby a proces hľadania identity – kľúčové témy postmodernej filozofie a estetiky.
Filozofické rozhovory postáv sa tu a tam premietnu do skutočnosti – jednak v podobe obrovského rámu, ktorý scéne dominuje a jednak v podobe deja – čo už môže byť viac údernou glosou na témy zrkadlenia a identity, ako incestný vzťah?
Všetkého je tu presne akurát - žiaden didaktizmus, žiadne poučky, žiadne dovysvetľovania, len voľný prúd myšlienok a obrazov. Tie sú veľmi vnímavo vyskladané tak, že následným asociačným procesom si divák môže ešte dlho túto inscenáciu pripomínať.
Iste, je to čisto otázka vkusu - ale kvalitné divadlo, ktoré si nepotrebuje vyboxovať pozornosť divákov krikľavosťou či exponovanou teatralitou, sa v Prahe stále hľadá ťažko. Dvojica inscenátorov, ktorá je výrazne ovplyvnená výtvarným umením, je vo svete divadla vyzbrojená jemnocitným vkusom a skvelou schopnosťou myšlienkovej abstrakcie. Svoje výtvarné premýšľanie zas a opäť zužitkovali v inscenácii Marbot.
Pri sledovaní inscenácie môže divák celkom ľahko opomenúť historický kontext, o ktorý sa výpoveď skôr len letmo opiera, ako aj dejovú linku, ktorá občas, takmer nebadane, zhmotňuje a konkretizuje abstraktné myšlienky. Ústredným motívom sa tu stáva zrkadlenie, obraz a predobraz, proces tvorby a proces hľadania identity – kľúčové témy postmodernej filozofie a estetiky.
Filozofické rozhovory postáv sa tu a tam premietnu do skutočnosti – jednak v podobe obrovského rámu, ktorý scéne dominuje a jednak v podobe deja – čo už môže byť viac údernou glosou na témy zrkadlenia a identity, ako incestný vzťah?
Všetkého je tu presne akurát - žiaden didaktizmus, žiadne poučky, žiadne dovysvetľovania, len voľný prúd myšlienok a obrazov. Tie sú veľmi vnímavo vyskladané tak, že následným asociačným procesom si divák môže ešte dlho túto inscenáciu pripomínať.
Žádné komentáře :
Okomentovat
Jsme rádi, když diskutujete, ale prosíme, podepisujte se celým jménem.
Anonymní i nedostatečně podepsané příspěvky budou vymazány.
Vulgarity, urážky a off-topic komentáře se zapovídají.
Děkjueme