Potom, čo v Bratislave naštudoval slovinský režisér Diego de Brea Coriolana, ktorý mal úspech u kritiky, no u divákov prepadol (derniéra sa koná v máji po pár reprízach), rozhodlo sa SND scenár zopakovať a prizvať režiséra k réžii Brechtovej Malomeštiakovej svadby. A ozaj, vznikla dobrá inscenácia, ktorá triafa do živého, zatiaľ čo urazené (trafené) publikum z divadla uteká.
Kundera napísal, že "kýč je svět zbavený hovna" a tieto slová mi prišli na myseľ pri sledovaní 2. premiéry (a premiérového publika). Hodnotiac touto optikou, skatologická de Breova inscenácia gýčom nie je – režisér v nej groteskným spôsobom od pomalého a nenápadného rozbehu v pomyseľnej špirále opakuje tie isté situácie plné násilia, sexu, alkoholu a – áno – výkalov, a to v čoraz hrubšej podobe. Je to dobre mierená rana päsťou publiku Slovenského národného divadla, ktoré je z veľkej väčšiny práve zložené z malomeštiakov, o ktorých hra hovorí (20-30 divákov dokonca z premiérového predstavenia nahlas hromžiac odišlo). Scudzujúce repliky o tom, aká je Malomeštiakova svadba svinstvo, si nepochybne budú mnohí z divákov hovoriť i doma, po návrate z divadla. Lenže čo sa stane? Dopadne to tak, že sa Brecht pár krát zahrá, možno i na festivale ho uvidíme, a po polroku bude derniéra, rovnako ako napríklad u novej Čičvákovej inscenácie Aristofanových Oblakov.
Pýtajme sa na príčiny dlhotrvajúcej krízy činohry SND. Nie je táto situácia výsledkom toho, že sa v SND už dvadsať rokov hrá najplytkejšie bulvárne divadlo a že divácky profilové inscenácie tvoria najbanálnejšie realizácie Feydeaua, príp. tzv. vyššieho bulváru? Nie je to tým, že už celá nová generácia divákov SND vyrastá v presvedčení, že vrcholom divadelnej kultúry sú povrchne zaranžované inscenácie Mikulíkove, Horváthove, v lepšom prípade „herecké“ Hubove projekty alebo tu lepšie, tu horšie réžie starnúceho Vajdičku? Že SND s plnou vážnosťou prezentuje Tančiareň ako svoju najlepšiu inscenáciu? Nové vedenie divadla (M. Chudovský) a činohry (R. Polák) si bude musieť vybrať. Buď sa radikálne rozžehná s touto minulosťou a vychová si nové publikum, hoci za cenu prechodne nižších tržieb, alebo sa vydá cestou do pekla vedúceho kompromisu. Aktuálna sezóna vyzerá na ten kompromis, napriek tomu, že v SND sa asi úprimne snažia o postupnú premenu repertoáru. Nie je ale možné na jednej strane divadlo reformovať pozývaním inteligentných režisérov a náročným repertoárom a na druhej strane ponúkať tým istým abonentom tituly od Harwooda, Feydeaua (2x), Quiltera a klasiku v prízemnom podaní bez pridanej hodnoty (Mikulíkovo Skrotenie zlej ženy a Vejár, Strniskov Lakomec aď.).
Kundera napísal, že "kýč je svět zbavený hovna" a tieto slová mi prišli na myseľ pri sledovaní 2. premiéry (a premiérového publika). Hodnotiac touto optikou, skatologická de Breova inscenácia gýčom nie je – režisér v nej groteskným spôsobom od pomalého a nenápadného rozbehu v pomyseľnej špirále opakuje tie isté situácie plné násilia, sexu, alkoholu a – áno – výkalov, a to v čoraz hrubšej podobe. Je to dobre mierená rana päsťou publiku Slovenského národného divadla, ktoré je z veľkej väčšiny práve zložené z malomeštiakov, o ktorých hra hovorí (20-30 divákov dokonca z premiérového predstavenia nahlas hromžiac odišlo). Scudzujúce repliky o tom, aká je Malomeštiakova svadba svinstvo, si nepochybne budú mnohí z divákov hovoriť i doma, po návrate z divadla. Lenže čo sa stane? Dopadne to tak, že sa Brecht pár krát zahrá, možno i na festivale ho uvidíme, a po polroku bude derniéra, rovnako ako napríklad u novej Čičvákovej inscenácie Aristofanových Oblakov.
Pýtajme sa na príčiny dlhotrvajúcej krízy činohry SND. Nie je táto situácia výsledkom toho, že sa v SND už dvadsať rokov hrá najplytkejšie bulvárne divadlo a že divácky profilové inscenácie tvoria najbanálnejšie realizácie Feydeaua, príp. tzv. vyššieho bulváru? Nie je to tým, že už celá nová generácia divákov SND vyrastá v presvedčení, že vrcholom divadelnej kultúry sú povrchne zaranžované inscenácie Mikulíkove, Horváthove, v lepšom prípade „herecké“ Hubove projekty alebo tu lepšie, tu horšie réžie starnúceho Vajdičku? Že SND s plnou vážnosťou prezentuje Tančiareň ako svoju najlepšiu inscenáciu? Nové vedenie divadla (M. Chudovský) a činohry (R. Polák) si bude musieť vybrať. Buď sa radikálne rozžehná s touto minulosťou a vychová si nové publikum, hoci za cenu prechodne nižších tržieb, alebo sa vydá cestou do pekla vedúceho kompromisu. Aktuálna sezóna vyzerá na ten kompromis, napriek tomu, že v SND sa asi úprimne snažia o postupnú premenu repertoáru. Nie je ale možné na jednej strane divadlo reformovať pozývaním inteligentných režisérov a náročným repertoárom a na druhej strane ponúkať tým istým abonentom tituly od Harwooda, Feydeaua (2x), Quiltera a klasiku v prízemnom podaní bez pridanej hodnoty (Mikulíkovo Skrotenie zlej ženy a Vejár, Strniskov Lakomec aď.).
Nejsem znalec repertoáru SND, ale cosi mi to nápadně připomíná: podobně vypadala a dopadala polovičatá snaha Martina Stropnického vylepšit v mezích zákona Divadlo na Vinohradech. Tady se se ovšem nakonec řešení našlo - Töpferova koncepce je v tomto smyslu, zdá se, zcela jednolitá. Na repertoár už v této sezóně přibyl muzikál, bulvár i velká klasika a na razantní zcizováky ani "hromžiac" odcházející diváky to rozhodně nevypadá.
OdpovědětVymazatNapriek výhradám (Rajmontove réžie a pod.) to vlastne Dočekal robí celkom dobre. Prirodzene sa je treba zmieriť s tým, že (S)ND nebude asi nikdy avantgarda, ide však o to, kde sa nastavia hranice a čo je za čiarou.
OdpovědětVymazatJá měl na mysli spíš otázku, jestli je dlouhodobě udržitelné, aby se v jednom divadle hrálo primárně pro klasicky konzervativní (hodně zjednodušeně řečeno "bulvární") publikum a mezi tím se čas od času pro lepší dojem zahrál nějaký kousek pro "náročnější" (obráceně to kupodivu jde, řekl bych). Ty to dokládáš případě SND, ale v třeba Praze by se asi takto dalo uvažovat nejen o Vinohradech, ale teď aktuáloně třeba i o Palmovce.
OdpovědětVymazat