Kyselová: Králíček (Divadlo Letí)

Dvojitú s jahodovou príchuťou, prosím!

Králíček je vlastne takým štandardom repertoáru Letí. Nemyslím to nijak zle, vzhľadom k textu, ktorý má originálne miesta ale v zásade je takou "sladkobolnou americkoseriálovou moralitkou" na témy samozrejme dnes aktuálne (bez irónie), sa Natálii Deákovej podarilo vytvoriť vtipnú a v podstate divácky atraktívnu inscenáciu.

Anekdotka o mladej žene, ktorá túži byť "přitažlivá žena", nemá šťastie v láske, je asociálna a vôbec najväčší problém má s udržaním čistoty odevu, a tak si vytvára svoj vlastný snový svet, v ktorom stretne toho pravého, zmasakruje kamarátky a celú svoju rodinu, je v štúdiu Švandovho divadla interpretovaná zaujímavým režijným kľúčom - pracuje s gýčom a klišé ako s tvorivým princípom (hudobné odrhovačky na navodenie tej správnej atmosféry, vizuálna hyperbola sa odráža v kostýmoch ale aj použití projekcií,...). Hrdinka v podaní Pavly Beretovej je takou nepodarenou barbínkou, ktorá robí všetko správne a furt sa jej nedarí nájsť jeho - muža. Nakoniec ho stretne a užije si to chcené pozlátko, z ktorého ale vyvstáva len ako príležitostný objekt mužových chúťok, no ani to jej nevadí, hlavne že niekoho má! Táto desivo znejúca ale asi obvyklá realita je stvárnená ako sled kratučkých ukážkových štylizovaných scénok, ktoré touto formou len zdôrazňujú prchavosť jednej z podôb lásky.
Beretovej zamilovaná hrdinka je pritom taká dojemne nemotorná a nadšene dôveryhodná, ale nie naivná alebo trápna, možno sa len naozaj podobá realite (asi viac ako by sme chceli!). Štvorčlenný v bielom odetý zbor s bielymi tvárami stvárňuje ostatné postavy alebo tlmočí scénické poznámky, ale súčasne je takým protipólom k prezdobenej ružovej slečinke, ktorá síce možno neustriehla tú správnu mieru vo výbere doplnkov ale na druhej strane aspoň prejavuje prirodzené emócie.
 Akoby si Beretová na javisku vystačila sama, dokáže vybudovať celý dej a odkrývať charakter ženy s minimaňuškou králika na prste až tak sebavedomo a automaticky, že ďalší účinkujúci sú tam akoby "do počtu" a ešte k tomu niektorí aj obsadení veľmi predvídateľne - tak áno, Tomáš Jeřábek nemá problém zahrať tak trochu uchýlneho pekára a v ďalšej chvíli zhýralého králika a Tomáš Kobr zasa vie dokonale narábať s banálne "zšenštelými" polohami hlasu alebo gestami. A tomuto sterilnému prostrediu dodáva Beretová celkom inú podobu. Je vtipná i hysterická, divák sa jej smeje ale súčasne mu jej je ľúto, ale pritom publikum náramne baví, obzvlášť pri hudobnom čísle, v ktorom sa naozaj úprimne vyznáva z túžby po kráse a láske, lebo bez krásy by nebola láska atd.
Celá táto storka však nemôže skončiť nijak inak ako nejakým trapasom. Predstavenie končí vo chvíli, keď matka hrdinky (ktorá mimochodom túži byť králikom, aby sa mohla túliť k mužom) nájde jej odvážnu poloobnaženú fotografiu. Tým skutočným trapasom je skôr ale to, že sa na javisku povie niečo v zmysle, že matka našla fotku, zhasne sa a koniec. Len tak, akoby na rýchlo, akoby chceli hneď hneď skončiť, a chýbalo tomu správne načasovanie.
Možno to bol prípad len včerajška, možno nie, zanechalo to vo mne rozpaky nad tým, že keď už má inscenácia pomerne presný temporytmus (hlavne v zborových pasážach), ktorý funguje, prečo vyznieva koniec tak nepripravene? Alebo je to naozaj ako jesť cukrovú vatu - pravidelným odtrhávaním kúsočkov sa dostaneme až k napichovátku - a to je nám na čo, však?!