Kyselová: Wind (420 People)

Aj budík je len človek?

Scénický koncept Václava Kuneša je vlastne presný ako hodinky. Skupinové choreografie síce nie sú úplne synchronizované (v konkrétnom predstavení!), akoby zámerne sa jeden - dvaja tanečníci oneskoria, nedotiahnu pohyb do dokonalosti. V prejave Jussiho Nousiainena je to dokonca priznané, tanečník od začiatku vyčnieva z kolektívu svojím vlažným, naoko až nezaujatým postojom, čo ešte podčiarkuje laxným ale veľvravným výrazom tváre.

Pozornosť ale ešte viac ako maximálna tvárnosť tanečníkov hlavne v partnerských choreografiách,  púta práca s hudbou, respektíve akustickou zložkou. Tú totiž okrem údernej inštrumentálnej hudby a kontrastných motívoch zvončekov, budíkov, tikotu hodín, tvoria samotné pohyby - rytmus určuje dych, dupanie, pády na zem, ktoré v tichu umožnia vnímať tanečný prejav oveľa detailnejšie, tanečníkovo telo sa tak stáva nielen zdrojom obrazu ale zvuku súčasne.

Hřebejk hercem alebo The 2nd Monkey

V kratučkej epizóde Jussi Nousiainen hrá tanečníka, seba samého. Umelca, ktorý na jednej strane vedie vnútorný boj s vlastnou ctižiadostivosťou, ambíciami, ktoré nevie alebo nechce naplniť, a tie interpretuje hlas Jana Hřebejka v postave režiséra/ choreografa, prosto toho, kto rozhoduje o Jussiho ďalšom výkone. Osobné narážky majú za cieľ provokovať ho k lepším výkonom, otázka ale je, či je toho Jussi ešte schopný. Fínsky tanečník aj na malom časovom priestore naplní fragment uvoľneným prívalom emócií, ktorému podlieha aj koncentrácia pohybu. Dôsledne zobrazuje dilemu tvorcu a umelca, ktorého schopnosti sú priamo úmerné obyčajnej ľudskej slabosti - neistote a strachu zo zlyhania.